Zbieranie liečivých rastlín

Rastlinné drogy sa získavajú z liečivých rastlín zbieraných vo vhodnom čase roka
a pripravených vo vhodných termínoch a v zodpovedajúcich podmienkach.
Každú liečivú rastlinu treba zbierať v súlade s jej špecifickými vlastnosťami, za
vhodných poveternostných podmienok a v rozličnom čase cez deň. Liečivé rastliny
zbierame ručne alebo mechanizovane. Pri ručnom zbere ukladáme čerstvú vňať,
korene, púčiky a konáriky do vhodných nádob, debničiek, košov, tašiek a pod. Treba
dávať pozor, aby sa rastliny nepotlačili a nepoškodili pri prenášaní na miesto, kde sa
pripravujú drogy ale bo sa rastliny sušia. Podľa druhu rastliny a rastlinné ho orgánu,
z ktorého sa získava droga, musia sa pri ich zbere dodržať zásady charakteristické pre
každú liečivú rastlinu.

Pri liečení liečivými rastlinami treba vedieť, že aktívne látky niektorých rastlín,
napríklad náprstníka vlnatého a ľuľkovca zlomocného, majú silné účinky, kým
zložky napríklad rumančeka pravého alebo mäty piepornej pôsobia oveľa slabšie.
Drogy so slabším účinkom sú netoxické a môžu sa používať dlhší čas pri liečení
chronických ochorení. Drogy so silne pôsobiacimi zložkami sa predpisujú, keď pri
liečení treba docieliť silný efekt. Drogy so slabším účinkom sa používajú aj na
preventívne liečenie alebo pri rehabilitácii po mnohých ochoreniach. Napríklad kvet
aj plod hlohu sa predpisuje na ochranu proti degeneračným ochoreniam srdcovocievneho
systému alebo počas rehabilitácie pri domácom liečení, rumanček pri
vytrvalých žalúdočných ťažkostiach, púpava pri dlhotrvajúcom liečenii reumatizmu
a pod. Iné rastliny sa používajú do kúpeľov, ako obklady i ako masážne prostriedky.
Môžu sa použiť čisté alebo v kombinácii s inými liečivými rastlinami. Niektoré liečivé
rastliny majú aj vedľajšie účinky, preto sa stávajú objektom výskumu toxikologie.
Fytoterapeuti musia byť dobre informovaní o účinkoch liečivých rastlín a musia
zvoliť také liečenie, ktoré nie je nebezpečné, pri ktorom nevznikajú alergické
reakcie a toxické príznaky.
Samoliečenie liečivými rastlinami neskúsenými ľuďmi prináša tiež veľa nebezpečia.
Typickým príkladom je poškodenie hrubého čreva pri dlhotrvajúcom a nepravidelnom
používaní drog účinkujúcich na chudnutie, čo zapríčiňuje ťažkosti vo
vodno-soľnej výmene a vyvoláva stav slabosti a opustenosti. Pri dlhotrvajúcom
používaní sladovky hladkoplodej (sladkého drievka) môžu vzniknúť opuchliny,
bradykardia a zvýšenie krvného tlaku. Surová zemiaková šťava môže vyvolať
ťažkosti podobné ako pri užívaní atropínu, pretože zemiaková šťava obsahuje
solanín. Pri silno účinkujúcich liečivých rastlinách predávkovaním môžu vzniknúť
vážne následky pre chorého, napríklad pri požití imela, náprstníka vlnatého, blenu
a iných.
Na úspešné používanie liečivých rastlín je nevyhnutné, aby fytoterapeut mal
dobrú prípravu a dostatok vedomostí z oblasti biologických vied.
Rastlinné liečenie sa môže a musí rozvíjať iba v úzkej spolupráci so súčasnou
medicínou, biológiou, agrobiológiou, biochémiou, fytochémiou, farmakológiou,
toxikológiou, fyzioterapiou a inými vedami.

Je dokázané,

že v ľudskom organizme prebieha okolo 15 000 biochemických
reakcií, z ktorých 5 000 zaradujeme medzi základné biochemické reakcie. Keď
všetky tieto reakcie prebiehajú normálne, v organizme prebieha normálna látková
výmena, organizmus je zdravý. V opačnom prípade funkcia buniek, tkanív a orgánov
je narušená, ľudský organizmus začína chorľavieť. Spočiatku sa narušené funkcie
môžu kompenzovať regulačným mechanizmom organizmu a nemusíme ich spozorovať.
Neskôr sa však prejavuje chorobný stav, ktorý si vyžaduje vonkajší zásah. Na
harmonický priebeh látkovej výmeny (dokonca iba v bunke) sú nevyhnutné viaceré
chemické látky, vitamíny, enzýmy a mikroelementy. Ľudský organizmus ich
najprirodzenejšie prijíma ako produkty rastlinnej bunky, zostrojenej a pracujúcej
podobným spôsobom ako v živočíšnej bunke. Práve preto metódy liečenia
rastlinnými drogami a ich aktívnymi látkami sú omnoho fyziologickejšie ako metódy
súčasnej chemoterapie.

Pestovanie liečivých rastlín

pomocou agrobiologických metód a selekciou vytvára
možnosti vyšľachtiť nové kultivary s vysokým obsahom aktívnych látok, vitamínov,
enzýmov a mikroprvkov. Týmto spôsobom sa môže fixovať kvantitatívny obsah
liečivých zložiek do nízkych hraníc, zatiaľ čo v divorastúcich rastlinach je kolísanie
ich obsahu dosť značné a neovplyvniteľné.
Pri pozorovaní biochemického zloženia rastlín môžeme nájsť rastliny zhodné
podľa zloženia a liečebného účinku. Podľa situácie možno zamieňa ť jednu rastlinu za
druhú s cieľom dosiahnutia lepšieho výsledku alebo náhrady nedostupnej, prípadne
dovozovej drogy. Napríklad namiesto koreňa ipekakuány (Rad. ipecacuarahae) sa
u nás používa koreň aj kvet prvosienky (Rad. et Flos primulae) alebo namiesto
sennového listu a plodu (Fol. et Fruct. sennae) kôra z krušiny jelšovej (Cort.
frangulae).

Liečenie rastlinami (fytoterapia) dostáva v súčasnom období širší priestor než za
posledných 30 rokov. Je to praktická biologická veda, ktorá má svoje miesto pri
komplexnom liečení niektorých ochorení. V súčasných podmienkach rozvoja
lekárstva sa rastlinné liečenie, postavené na pevných základoch nahromadených
poznatkov starých civilizácií, dostáva na úroveň dnešného ľudového liečiteľstva.
V každodennej praxi fytoterapeuti pozorujú výsledky dosiahnuté pri liečení
liečivými rastlinami, preverujú skúsenosti minulých pokolení, zbierajú nové
poznatky, spájajú ich s výsledkami súčasného lekárstva, dopĺňajú ich a obohacujú.
Za posledné desaťročia sa rastlinné liečenie postavilo na pevné vedecké základy.
Prežilo značný rozvoj — rozširuje sa fytochemické skúmanie rastlín, rozpracované sú
metódy na určovanie účinných látok, zisťujú sa mechanizmy ich vytvárania,
pozorujú sa vonkajšie a vnútorné činitele, ktoré pôsobia na kvalitatívny a kvantitatívny
obsah ú činných látok liečivej rastliny.
V minulosti sa v ľudovom liečiteľstve používali výlučne rastliny, ktoré rástli (divo
v prírode. Dnes sa však na základe znižovania prírodných nálezísk stále viac
pristupuje k pestovaniu viacerých liečivých rastlín.

Med

sa aktívne zúčastňuje látkovej výmeny, procesu tkaninového dýchania
a zvlášť procesu vytvárania krvi spolu so železom a kobaltom. Biologická úloha
mnohých mikroelementov nie je ešte dostatočne preskúmaná, no ich význam pri
zachovaní zdravia organizmu je nesporný. V tomto zmysle liečenie rastlinami je
prirodzená cesta podávania mikroelementov organizmu. Pri liečení chorého
organizmu rastlinami, aj keď sa niekedy nevie presne určiť, aký je nedostatok
mikroprvkov, výsledky bývajú priaznivé a ťažkosti sa strácajú. Prijímanie mikroprvkov
z rastlinných organizmov je oveľa efektívnejšie, ako liečenie čistými chemickými
látkami. Z tohto hľadiska je rastlinný organizmus dokonalejší ako ľudský, lebo
z neorganických látok sám vytvára organické, z ktorých sa skladá a ktoré potrebuje
pre život a vývin, no vyššie živočíchy a človek napriek svojej vyspelosti používajú
hotové látky, ktoré nemôžu syntetizovať a bez ktorých nemôžu existovať. Takýmto
spôsobom sa človek nachádza a vždy sa bude nachádzať v úzkej závislosti od činnosti
organizmov rastlinného sveta.

Ultramikroelementy

sú súčasťou každého organizmu, tak ako prirodzené rádioaktívne
prvky. Pri ich nedostatku sa narúša látková výmena, znižuje sa životná
schopnosť jednotlivých buniek, tkanív i celého organizmu. Ochorenia, ktoré vznikli
v dôsledku ich nedostatku, možno liečiť len dodaním chýbajúcich rádioaktívnych
prvkov.
Každý mikroprvok alebo ultramikroprvok plní špecifickú fyziologickú úlohu
v ľudskom organizme a nemôže byť nahradený iným prvkom. Zúčastňuje sa pri
tvorbe určitých vitamínov, enzýmov, hormónov a iných látok spojených s biochemickými
procesmi. Všetky procesy látkovej výmeny v organizme, vrátane vnútrobunkovej,
prebiehajú za prítomnosti určitých chemických prvkov, napríklad
mangán je nevyhnutný pri vytváraní vitamínu C, kobalt pri vytváraní vitamínu B1 2 .
Kobalt sa nachádza v pankrease, ktorý reguluje výmenu sacharidov v organizme.
Meď stimuluje činnosť hormónov hypofýzy. Jód je obsiahnutý v hormóne štítnej
žľazy.

Zistilo sa, že mikroelementy alebo ich komplexy s pôvodom prírodných
rastlinných látok nespôsobujú ani vo väčšom množstve toxické javy.
Niektoré orgány a tkanivá človeka majú schopnosť vyberať si určité mikroelementy,
napríklad kadmium sa zhromažďuje v obličkách, zinok a nikel v pankrease, lítium
a ťažké kovy sa koncentrujú v elementoch krvi, hliník a kremík v krvnej plazme.
V jadre nervových buniek centrálneho mozgu sa vo veľkom množstve nachádzajú
mikroelementy, z ktorých niektoré sú rovnomerne rozdelené v mozgu a iné sa
koncentrujú v jeho rozličných častiach.
Prítomnosť mikroelementov v organizme a ich koncentrácia v jednotlivých
orgánoch a tkanivách nie je náhodná, ale je spojená s ich biologickou úlohou
v procese životnej činnosti organizmu.
Rádioaktívne prvky sa tiež koncentrujú v určitých orgánoch. V ľudskom mozgu sa
nachádza určité množstvo rádia a v rastlinách sa tento prvok sústreďuje v koreňovej
sústave.

Mikroelementy

Rastliny obsahujú prvky, ktorých prítomnosť zvyšuje liečivé účinky vitamínov
a spôsobuje, že ich možno užívať vo vyšších dávkach. Deväť chemických prvkov sa
zúčastňuje na zložitej štruktúre ľudského organizmu. Sú to: uhlík, vodík, kyslík,
fosfor, draslík, vápnik, horčík, striebro a železo, ktoré predstavujú okolo 99 %
všetkých prítomných chemických prvkov. Ostatné 1—2 % zaberajú prvky: kobalt,
jód, zinok, meď, bór, molybdén a iné, ktoré organizmus potrebuje vo veľmi malých
množstvách — desatinách alebo stotinách percenta. Preto tieto prvky nazývame
mikroelementy. Prvky, ktorých obsah v organizme predstavuje len milióntinu či
miliardtinu percenta, sa volajú ultramikroelementy. Medzi ne patria: urán, thórium,
lantán, samárium a iné. Mikroelementy, hoci i vo veľmi malých množstvách, sú
nevyhnutné pre normálnu funkciu zdravého organizmu, preto sú v tomto zmysle
rovnocenné makroelementom.

Fytoncídy

Fytoncídy sú látky s rozličným chemickým zložením, ktoré majú schopnosť
usmrcovať niektoré mikroorganizmy. Majú vlastnosti éterických olejov s tým
rozdielom, že sú viac alebo menej lepkavé. Nachádzajú sa takmer vo všetkých
rastlinách. V niektorých rastlinách majú obrannú funkciu, pretože rastliny ochraňujú
pred škodcami.
Fytoncídy sa nachádzajú v cesnaku, cibuli, póre, chrene, v borovicových
vrcholkoch, v citróne,v rebríčku obyčajnom (myšom chvoste) a v iných. Fytoncídne
drogy sa používajú v rastlinnom liečení na liečenie niektorých ochorení spôsobených
mikroorganizmami.

Enzýmy

Dnes sa názvom enzýmy označujú také bielkoviny, ktoré majú v organizme úlohu
katalyzátorov. Ich biosyntéza sa uskutočňuje v živých bunkách. Enzýmy katalyzujú
takmer všetky biochemické procesy, regulujú nielen normálne ale aj patologicky
prebiehajúce procesy. Bez prítomnosti týchto zlúčenín je život absolútne vylúčený.
Veľká časť enzýmov je zložená len z jednoduchých bielkovín (proteíny) a volajú sa
jednozložkové enzýmy. Všetky ostatné enzýmy, ktoré okrem bielkovín obsahujú aj
iné chemické zložky — sacharidy, lipidy, kovy a iné, sa nazývajú dvojzložkové
enzýmy; pri nich bielkovinová zložka sa volá apoenzým a celý kompex z bielkovinovej
a nebielkovinovej časti — choloenzým.

Vitamíny

Vitamíny sú organické zlúčeniny s rozličným chemickým zložením, ktoré zvierací
a ľudský organizmus nemôže syntetizovať, ale ich musí získavať potravou. Ľudský
organizmus ich potrebuje vo veľmi malých množstvách, no ich nepretržitý prísun do
krvného obehu je bezpodmienečne potrebný pre normálny priebeh mnohých
biochemických procesov a tiež na zachovanie normálnych fyziologických potrieb
v tkanivách a orgánoch. Ich neprítomnosť spôsobuje silný patologický stav
organizmu, ako narušenie látkovej výmeny, poškodenie funkcie nervovej sústavy
a iné poruchy. Všetky sa označujú ako avitaminózy. Zistilo sa, že biologická
aktívnosť väčšiny vitamínov spočíva v ich účasti ako katalyzátorov v enzymatických
systémoch, ktoré katalyzujú výmenné procesy v organizme. Podľa ich rozpustnosti
vo vode a v olejoch sa vitamíny rozdeľujú do dvoch skupín. Rozpustné v olejoch sú
vitamíny A, D, E a K a rozpustné vo vode sú C, B-komplex, P, PP a iné. Niektoré
vitamíny sa dostávajú do organizmu potravou vo forme provitamínov, ktoré sa
potom v ňom rozkladajú na nevyhnutné vitamíny.

oleje

Zo všetkých farmakoterapeutických vlastností najcharakteristickejšie sú antiseptické
a dezinfekčné účinky. Ďalšou všeobecnou vlastnosťou je slabšie alebo silnejšie
dráždenie kože. Takéto oleje sú aj terpentínový, rozmarínový, gáfrový a iné,
z ktorých sú zložené mnohé mazadlá (krémy) predpísané pri reumatizme, neuralgii
a prechladnutí.
Použitie niektorých silicových drog ako dezinfekčných prostriedkov je spojené
s ich dráždivým účinkom na obličky. Éterické oleje majú silne dráždivý účinok aj na
ústnu sliznicu a tráviace ústrojenstvo. V malých množstvách zosilňujú slinnú
a žalúdočnú sekréciu a zlepšujú trávenie. Pre tieto účinky sa silicové drogy používajú
ako prísady do jedál (škorica, klinčeky, mäta a iné). Značná časť použitého
éterického oleja zo skupiny odkašliavacích olejov sa uvolňuje pľúcami pri dýchaní
a týmto spôsobom sa dezinfikujú priedušky a napomáha sa odkašliavaniu. V týchto
prípadoch sa najčastejšie predpisuje anízový a eukalyptový olej, olej z dúšky
materinej a iné. Niektoré oleje majú dobrý protizápalový účinok (napríklad olej
z rumančeka). Vetropudne účinkuje olej anízu, koriandra, kmínu a iné. Mnohé
éterické oleje a drogy (dúška materina, palina pravá, vratič obyčajný a iné) sa
používajú proti hlístam. Éterické oleje, ktoré obsahujú zložky, deriváty alifatických
terpénov, majú príjemnú vôňu a používajú sa v kozmetike a parfumérii.

É t e r i c k é oleje

Éterické oleje (silice) sú prchavé aromatické látky rastlinného pôvodu, ktoré
z chemického hľadiska predstavujú zložité zmesi rozličných organických zlúčenín.
Sú obsiahnuté v živých rastlinách, vylučujú sa zo špeciálnych sekrečných (vylučovacích)
orgánov a sú rozpustné v lipofilných rozpúšťadlách (éter, benzín). Väčšina
látok, z ktorých sú zložené éterické oleje, sú uhľovodíky — alkoholy, fenoly,
aldehydy, ketóny, oxidy, kyseliny, estery a iné. Obsahujú najmä uhlík, vodík
a kyslík. Najčastejšie obsahujú terpény a ich deriváty. V rastlinách majú rozličnú
fyziologickú funkciu, napríklad ochrannú, tiež priťahujú hmyz na opeľovanie
a ine.

Množstvo alkaloidov

v rastline záleží aj od vonkajších faktorov, a to od podnebia,
nadmorskej výšky, typu pôdy, zemepisnej polohy a iných. Obsah alkaloidov
v rôznych druhoch rastlín sa pohybuje od stôp po niekoľko percent. Alkaloidné
rastliny a preparáty z nich získané nachádzajú široké uplatnenie v medicíne. Na
organizmus účinkujú najmä cez nervovú sústavu (centrálnu alebo vegetatívnu),
pričom buď aktivujú, alebo utlmujú určitú fyziologickú reakciu. Presná hranica
medzi alkaloidmi pôsobiacimi utlmujúco sa nedá určiť, lebo ten istý alkaloid môže
účinkovať aktivujúco aj utlmujúco v závislosti od použitej dávky. V medicínskej
praxi sa alkaloidy používajú vo forme drog a preparátov z nich, alebo aj čisté vo
forme solí. V súčasnosti je dokázané, že prírodnú kombináciu alkaloidov s ich
pridružujúcimi rastlinnými látkami prijíma ľudský organizmus lepšie a ich pôsobenie
je fyziologickejšie a účinnejšie. Pridružujúce látky sú bielkoviny, saponíny, enzýmy,
farbivá a iné, ktoré spoločne pôsobia na absorpciu a týmto spôsobom aj na
terapeutickú účinnosť hlavného liečebného faktora.

Proces vzniku

a ukladania alkaloidov treba posudzovať v dynamike, zložitosti
a vzájomnej závislosti od najrozličnejších faktorov pre každý rastlinný druh. Veľa
rastlinných čeľadí obsahuje alkaloidy — Solanaceae, Ranunculaceae Rutaceae,
Berberidaceae, Papaveraceae, Menispermaceae, Loganiaceae a iné.
Alkaloidy majú rozličný, no podstatný význam pre život rastliny. Toto je
potvrdené faktom, že koncentrácia alkaloidov v rozličných momentoch vegetačného
obdobia je rôzna, alebo sa zvyšuje pri ochorení, či poranení rastliny. Napríklad pri
narezaní kôry chinínovníka nová kôra obsahuje dvojnásobné množstvo chinínu.
Okrem toho rastliny neukladajú alkaloidy vo všetkých svojich častiach rovnako,
najväčšie množstvo ukladajú v koreňoch a listoch. Ópiové alkaloidy sú napríklad
uložené v mliečnej šťave zelených makovíc.

Triesloviny

sa tiež predpisujú pri zápaloch ústnej dutiny, pri kožných chorobách
(ekzémy, akútne dermatitídy — zápaly kože), pri lokálnych hyperhydrózach
(nadmerné potenie nôh), pri hemoroidoch, ako prostriedok na zastavenie krvácania,
pri menších vonkajších krvácaniach, proti slnečnému spáleniu, ako aj pri omrzlinách
kože a iné.
Alkaloidy
Alkaloidmi sa niekedy nazývali rastlinné látky obsahujúce v molekule dusík,
vyznačujúce sa alkalickými vlastnosťami a špecifickým fyziologickým pôsobením na
človeka alebo iný živý organizmus. Táto definícia sa dnes ukázala nesprávnou.
Všeobecne sú alkaloidy produkty z rozkladania bielkovín v rastlinných organizmoch
a väčšina z nich predstavuje heterocyklické bázy.

Pôsobením trieslovín na zapálenú sliznicu úst

a tráviaceho ústrojenstva, ako aj zapálenú a poranenú kožu sa zápalový proces
zoslabuje, bolesti sa zmenšujú, rozšírené krvné cievy sa sťahujú a zvlášť pri
bakteriálnych zápaloch sliznica neprepúšťa toxické látky. Triesloviny majú sťahujúci
účinok na tkanivá a cievy a môžu sa tiež použiť proti hnačke zapríčinenej črevným
katarom. Črevný katar môže byť vyvolaný prechladnutím, častým konzumovaním
ťažkostráviteľnej potravy alebo činnosťou patogénnych mikroorganizmov. Vo
všetkých spomenutých prípadoch triesloviny zneškodňujú patogénnu flóru blokovaním
protoplazmy mikroorganizmov, tiež absorbujú bakteriálne toxíny.
Dávky trieslovinových látok na vnútorné používanie musia byť striedme, aby
nevyvolali negatívny účinok na sliznicu, čo sa môže stať pri používaní galotanínu. Na
vonkajšie použitie sa môžu použiť vyššie dávky. Pokusne je dokázané, že roztok
tanínu v koncentrácii 1:10 000 už účinkuje adstringentne (sťahujúco).
Na vnútorné použitie sú lepšie preparáty z rastlín obsahujúcich katechínové
triesloviny, pretože pôsobia mäkšie ako galotaníny.

Triesloviny

Špecifickou vlastnosťou trieslovín je vytvrdzovať surovú živočíšnu kožu, čo sa
využíva v garbiarstve.
V poslednom čase záujem o triesloviny a špeciálnejšie o katechínové triesloviny sa
zvýšil v dôsledku zisteného účinku na vitamín P. Triesloviny zvyšujú odolnosť
kapilárnych stien (niekedy silnejšie ako rutín) a zmenšujú ich zvýšenú priepustnosť.
Okrem toho zvyšujú absorpciu vitamínu C, znižujú obsah cholesterolu v krvi a pod.
Vďaka svojej fyziologickej aktívnosti katechíny nachádzajú uplatnenie ako liečebné
a preventívne prostriedky. V mnohých rastlinách sú hlavnou účinnou látkou.
V drevinách sa triesloviny ukladajú vo väčšom množstve v kôre kmeňov, no
v niektorých bylinách v podzemných častiach a listoch. V miernych dávkach
triesloviny vytvárajú na slizniciach alebo poranenej koži tzv. koagulačnú membránu,
ktorá chráni pod ňou sa nachádzajúce tkanivá a nervové zakončenia zmyslových
nervov pred dráždivými činiteľmi.

Horčiny

glykozidického charakteru a horké látky s neglykozidickým
charakterom. Je zistené, že horčiny glykozidického charakteru dráždia
chuťové receptory jazyka a aktivizujú žalúdočnú sliznicu, vplyvom čoho sa vytvára
väčšie množstvo žalúdočnej šťavy, zvyšuje sa jej kyselinotvornosť a podporuje chuť
do jedla. Žalúdočná sekrécia sa zvyšuje pri striedmych dávkach horčín. Pri vyšších
dávkach vznikne niekedy opačný efekt. Aby sa dosiahol priaznivý účinok pri trávení,
preparát z horčín sa podáva dve hodiny pred jedlom. Podľa chemického zloženia
horčiny patria do rozličných chemických skupín.
Glykozidy s neznámou chemickou štruktúrou. V rastlinných organizmoch
sa nachádzajú glykozidické látky, ktorých stavba ešte nie je presne určená.
Drogy, ktoré obsahujú také glykozidy sú: kôra kaliny (Cort. viburni), vňať horčiaka
pieprového (Herb. persicariae hydropiperis), list skorocelu (Fol. plantaginis) a iné.
Prvé dve drogy sa používajú ako prostriedky na zastavenie krvácania a tretia ako
protizápalový a sekrétolytický prostriedok.

Saponíny

aktivujú sekréciu slinných žliaz, ako aj žliaz v tráviacom
ústrojenstve. Tento účinok priaznivo pôsobí na trávenie a je pri niektorých
zeleninách obsahujúcich saponíny (špenát, rajčiaky) zosilnený aj vlastnosťou
uľahčovať resorpciu látok, ktoré sa neabsorbujú alebo sa absorbujú ťažko. Tiež list
náprstníka vlnatého obsahuje okrem srdcových glykozidov aj saponíny. Niekedy sa
saponíny z preparátov odstraňovali, pretože sa považovali na nepotrebné. Dnes sa
však neodstraňujú, pretože vieme, že uľahčujú absorpciu.
Saponíny zavedené do krvného obehu rozširujú obaly červených krviniek,
paralyzujú centrálnu nervovú sústavu, znižujú teplotu tela i krvný tlak, Sú jedovaté,
no zavedené do tráviaceho ústrojenstva sa takmer neabsorbujú. Saponíny sú silne
jedovaté pre ryby a červy. Niektoré z nich majú aj antimykózny účinok.